Nepríjemný návštevník v second hande

Pridávam ďalší z mojich skutočných príbehov s druhou stranou s názvom: Nepríjemný návštevník v second hande. Prajem vám nádherný a pokojný víkend strávený v kruhu vašich najbližších.

Nepríjemný návštevník v second hande
Bol pondelok ráno. Viezla som syna do školy a premýšľala, ako si skĺbiť denný program a stihnúť všetky naplánované aktivity do skončenia jeho vyučovania. Znenazdania sa mi v hlave vynorila myšlienka, zastaviť sa v jednom nemenovanom second hande, kde každý pondelok dostávali nový tovar. Riadila som auto úzkymi uličkami a snažila sa vybaviť si cestu k obchodu. Nebola som si istá, či idem správne, pretože som tam už dlho nebola. Okrem toho ma cestou začalo niečo rušiť. Zacítila som neznáme zdravotné problémy, ktorých sila a intenzita sa so zmenšujúcou vzdialenosťou k obchodu, pomaly zosiľovali. Začala som tušiť o čo ide. Tlačila sa mi tu neznáma duša, ktorá sa snažila na seba upútať pozornosť. Vystúpila som z auta s ťažkým dýchaním. Hovorila som si v duchu a zároveň sa tak aj prihovárala k duši: „Haló, dnes nepracujem, idem nakupovať…” Zakaždým, keď sa niekam vyberiem na nákup, alebo na kávu s priateľkami, vždy ma musí niekto vyrušiť. Vtedy je pre mňa naozaj veľmi ťažké sústrediť pozornosť na svoje myšlienky, lebo moju hlavu i telo sa pokúša okupovať niekto iný. V ten deň som nemala náladu, riešiť nejakú zblúdenú dušu. „Aj ja mám právo na súkromie”, pokúšala som sa to dotyčnej duši vysvetliť, no pre túto, to zjavne neplatilo. Ha ha ha… Niektoré duše skúšajú so mnou nadviazať komunikáciu, no keď vidia, že ich ignorujem, odídu. Duše sa po smrti správajú presne tak ako za života. Kto mal miernu a pokojnú povahu, prejavuje sa presne tak isto aj po prechode na druhý breh. Z ľudí málo zhovorčivých počas života, je potrebné všetky informácie ťahať ako z chlpatej deky a naopak tí viac zhovorčiví, ak by som im dovolila, ukázali a opísali by mi celý ich život. Tí s drsnou, tvrdou a neústupčivou povahou sú po smrti značne nepríjemní a prejavujú sa dominantne. Toto bol prípad aj dnešného návštevníka a ja som tušila, že sa ho len tak nezbavím. Vstúpila som do maličkej predajne, kde bolo o tomto čase, na prekvapenie nezvyčajne málo ľudí. „Aha, tak vy ste si to dopredu naplánovali”, nevrlo mu hovorím… Po ľavej strane predajne bola pokladňa a vedľa nej postávala predavačka približne v mojom veku. S pohľadom na ňu prišlo ku mne aj upozornenie: „To je ona…” No ja som si v tej chvíli povedala, že som prišla kúpiť nejaké tričká a nikoho z druhej strany tu nemienim riešiť. Pritom som intenzívnejšie začala preciťovať dušu, ktorá si žiadala moju pozornosť. Podľa energie som rozpoznala, že sa jednalo o staršieho muža. V tom istom okamihu som cítila v hrdle sťahujúcu bolesť a zároveň mala nepríjemný pocit v ústach, akoby som pred vstupom do predajne vyfajčila krabičku cigariet. Podľa týchto príznakov som usúdila, že príčinou smrti musela byť rakovina hrtanu. No nemala som chuť niekomu to tu vysvetľovať a oslovovať cudzích ľudí. Nie každý verí na veci medzi nebom a zemou a nie je nič príjemné, keď zo začiatku, pozerajú na mňa ľudia vydesene ako na nejakého šialenca. Preto som sa rozhodla, že si len pozriem nový tovar a v pokoji odpochodujem z predajne preč. No aj v tomto som sa mýlila. Po ľavej strane vedľa regálov s oblečením stáli dve vymódené figuríny. Keď som okolo nich prechádzala, energia mŕtveho muža bola tak silná a neústupčivá, že cezo mňa ťukol do figurín, ktoré okamžite padli k zemi. „Uff ….“, povedala som si, tak toto dnes asi neskončí len tak bez boja. Dotyčná predavačka ku mne v tom momente pribehla, aby figuríny zodvihla. Ospravedlnila som sa jej za svoju nešikovnosť a naďalej som mlčala o nepríjemnom neviditeľnom návštevníkovi. Nechcela som ju predsa vydesiť a len tak jej povedať, že tento rozruch spôsobuje duša, ktorá s ňou chce hovoriť. „Tak čo, prihovoríš sa k tej predavačke?”, dobiedzal neznámy muž, ktorému som naďalej odmietala venovať svoju pozornosť. „Nie”, trvala som na svojom a naďalej ho ignorovala. Z kúta miestnosti vychádzala príjemná hudba z rádia a ja som si začala pohmkávať do rytmu. Pristúpila som ku košeliam, keď sa v tom z mojej kabelky ozvalo zvonenie. Volala mi dcérka. Chcela mi pripomenúť, aby som sa cestou domov zastavila po niečo v drogérii. Po skončení hovoru som nestačila vložiť telefón naspäť do kabelky, doslova mi vyletel z ruky. Zodvihla som ho tváriac sa, že sa nič nedeje a pokračovala som v prezeraní si oblečenia. Neznámy začal znova dobiedzať. Bolo vidieť, že sa nehodlá vzdať, dokonca začal pôsobiť nahnevane. Ja som však naďalej odporovala a vtom pod mojimi rukami zaznel zvuk praskajúceho vešiaka. Nenápadne som ho zavesila na svoje miesto a posúvala sa po miestnosti ďalej. V tom momente sa z rádia namiesto hudby, ozval šušťajúci zvuk oznamujúci stratu signálu. Tá istá predavačka podišla k rádiu a pokúšala sa stanicu znova naladiť, pritom už na mňa pozrela podozrivým pohľadom. „Máte tu dnes nejaké zvláštne energie,“ pokúšala som sa uvoľniť atmosféru: „ Áno, všímam si,” odpovedala. Presunula som sa na druhú stranu predajne, do bezpečnej vzdialenosti od rádia a čohokoľvek – čo by mohlo byť zhodené, či pokazené a pritom premýšľala, ako sa čo najrýchlejšie odtiaľ dostať preč. Čas sa v tom momente akoby zastavil a ja som sa cítila uväznená, bez možnosti opustiť obchod. Keď sa aj pri prezeraní šiat situácia so zlomeným vešiakom znova opakovala, rozhodla som sa vzdať: „Dobre, čo odo mňa chcete a kto vlastne ste? Čo mám tej žene povedať?“ „Opýtajte sa prosím, na muža z rodiny, ktorý zomrel na rakovinu hrtanu, ” povedal neznámy. Podľa postavenia jeho duše som cítila, že sa s najväčšou pravdepodobnosťou jedná o jej deda. Predavačka celý čas ticho stála vedľa pokladne a dávala pozor na predajňu. Pomaly som k nej podišla a prihovorila sa: „Prosím vás, prepáčte, môžem sa vám niečo opýtať? ” Bola to tmavovlasá štíhla asi 40 ročná žena, ktorá na mňa pozrela, pripravená odpovedať na otázky ohľadom tovaru. „Viem že to pre vás bude znieť čudne a nerada by som vás vydesila, no dokážem komunikovať s mŕtvymi a je tu duša muža, ktorý s vami chce hovoriť. Zomrel na rakovinu hrtanu a myslím, že ide o vášho deda.” Žena na mňa prekvapene pozrela a hovorí: „Môj dedo zomrel nedávno, ale on mal problémy so žalúdkom a silnú cukrovku.” Duša za mnou sa ozvala: „Len počkajte, ona nato príde.” Keď predavačka videla, že sa nikam nezberám, po chvíli dodala: „Teraz si spomínam, otcov otec zomrel na rakovinu hrtanu, no to bolo tuším pred dvadsiatimi rokmi. ”

Bingo, to som ja”…zvolal za mnou neznámy nadšene. „Áno to je on,” vravím jej. Udivene na mňa pozrela: „Čo chce po toľkých rokoch?”Po týchto slovách sa dedo cezo mňa rozhovoril: „Je mu veľmi ľúto za všetko – čo rodine spôsobil. Za rozvrátené vzťahy a za krivdu spôsobenú na vašom otcovi. ” Predavačka na mňa v nemom úžase chvíľu len pozerala a nakoniec vyriekla: „Wau, je to tak, dedo nechcel prijať moju mamku do rodiny a tam sa začali všetky problémy. Ale ako to môžete vedieť?“, opýtala sa stále prekvapená. „Pretože je tu a hovorí cezo mňa. Prepáčte, ani som sa vám nepredstavila. Volám sa Andrea.”

„Ja som Eva”, so strachom až akýmsi rešpektom mi podala svoju ruku. Začala som jej prezentovať obrazce, ktoré mi jej dedo ukazoval a zároveň opisovať jeho povahu za života. Eva ticho, prekvapene pritakávala. „Dedo sa ospravedlňuje aj za to, že obral vlastného syna o dedičstvo a peniaze dal svojej dcére.” Eva znova súhlasne zakývala hlavou. „Áno, aj to je pravda. Rozvrátilo to vzťahy v rodine a spôsobilo, že s bratrancami a sesternicami do dnešného dňa nekomunikujeme. No prečo to prišiel dedo riešiť práve teraz?“, opýtala sa Eva. „Pretože ho to veľmi mrzí. Na druhej strane kde už duše nemajú ego, vidí všetko úplne inak a nedokáže si to odpustiť. Neodpustenie ho drží zaseknutého medzi nebom a zemou a to mu bráni, pohnúť sa do svetla. Eva s prekvapeným výrazom zakrútila hlavou. „Ako ho vidíte, ako môj dedo vyzerá?“, opýtala sa so zvedavosťou. „Duše mi zvyčajne ukážu to, čo je pre vás dôležité vedieť a podľa čoho ich aj najľahšie identifikujete. Niekedy mi ukážu svoju tvár, inokedy vlasy, postavu, či oblečenie. Váš dedo sa mi ukázal veľmi elegantný v šedom obleku a potmehútsky dodal: „Oblek ako do kostola.” Eva sa zasmiala a vraví: „Môj dedo v kostole počas omše vyberal do zvončeka peniaze.“ „Ešte vám chce dedo niečo povedať. Hovorí, že vás má veľmi rád. Pozerá na vás a na vášho syna. Je mu ľúto, že zlé vzťahy v rodine, ovplyvnili aj vaše manželstvo.” Eva dojato dodala: „Áno, ovplyvnili, som rozvedená a žijem so synom sama.” Vtedy sa už nezdržala a s tečúcimi slzami ma vrelo objala. Potom sme sa ešte chvíľu zhovárali. Tým sa dostavilo aj uvoľnenie od zovretia Evinho deda. Držal ma v obchode viac ako hodinu do chvíle, kedy som to vzdala a odovzdala odkazy od neho. Konečne som sa mohla sústrediť na svoj nákup a dôvod – prečo som tam v ten deň išla. Alebo žeby bolo všetko inak a ten pravý dôvod návštevy obchodu vymyslel pre mňa Evin dedo? Áno, všetko je možné, pretože na náhody už dávno neverím ….

Zdroj cover photo: pinterest.com