Prechádzala som cez veľmi ťažké životné obdobie. Manžel vážne ochorel a ja som zo dňa na deň, ostala s dvoma deťmi sama. O to ťažšie bolo to, že som žila v USA, ďaleko od rodiny a priateľov. Moje vysokoškolské vzdelanie tam nemalo žiadnu hodnotu. Cítila som sa ako hodená do vody, kde som dostávala rýchlokurz plávania životom v cudzej krajine. Všetka starostlivosť o rodinu, deti a domácnosť, sa zviezla na moje plecia. Bola som nútená rýchlo sa naučiť po anglicky a čím skôr si nájsť prácu, aby som počas manželovej neprítomnosti udržala dom a postarala sa o všetky účty a poplatky. Ako jedna z najvhodnejších a pre mňa vtedy najrýchlejšie dostupných prác na Floride, bola práca housekeeper.
Urobila som si krátku prestávku na desiatu. Sedela som v spálni rodiny, u ktorej som pracovala a ako som to mala zvykom, rozprávala sa s Bohom. Zo začiatku to bol len môj monológ. Väčšinou ticho počúval a ja som mala pocit, že ma vôbec nevníma. Bola som unavená fyzicky i psychicky. Manžel bol preč už 10 mesiacov. Záležitosti ohľadom neho sa nepohýnali dopredu, naopak, akoby sa všetko zastavilo. Cítila som sa frustrovaná a začala sa nahlas sťažovať Bohu.
„Otče čo mám robiť? Manžel je chorý, jeho stav sa nezlepšuje, do cesty mi prichádzajú samé prekážky. V duchu som si prešla celým svojím životom. Vedome som nikomu neublížila a ak som urobila niečo nevedomky, už dávno som všetko oľutovala. Odpustila som všetkým, ktorí mi akýmkoľvek spôsobom ublížili a naozaj neviem, čo mám ešte urobiť. Ty ma nemáš rád. Nechceš mi pomôcť a hlavne môjmu mužovi“…. pokúšala som sa hrať na city Boha a chcela vyvolať jeho súcit. Kvôli jeho dlhému mlčaniu, som sa naňho už aj trocha hnevala.
Zrazu som pocítila zvláštny neopísateľný pocit. Vedela som, že ide o Božiu prítomnosť. Hlas, ktorý sa ku mne ozva,l, na mňa mierne naliehal: „Choď do kúpeľne a zober vrchnú knihu zo záchoda.“ Ten hlas ma prekvapil, no počúvla som. Vošla som dnu a na záchode som našla tri knihy. Zvykli si počas „odpúšťania“ čítať. Vtedy sa pohrúžili do ticha a vedeli, že nebudú nikým a ničím vyrušovaní. Kniha, ktorá mi udrela do očí, mala na prednom obale obrázok akejsi chatrče alebo stodoly. Názov „The Shack“, mi nič nehovoril. Zobrala som knihu do ruky, otvorila na náhodnej strane a začala čítať. Prvá veta, ktorá mi udrela do očí znela takto:
“Ty ideš súdiť Boha???? Chceš, aby Boh zišiel dole a spravodlivo súdil teba a tvoje deti?”
Vyschlo mi v hrdle a ostala som stáť v nemom úžase … Vedela som, že týmto spôsobom Boh ku mne prehovoril a odpovedal na moje otázky i sťažnosti. Text v knihe pokračoval:
„Zídi zo svojej nadriadenosti do Božej podriadenosti a príjmam Božiu vôľu pre svoj život!“
Kľakla som na kolené, z očí mi vytryskli slzy. Boli to však slzy šťastia, pretože Otecko ku mne po dlhej odmlke konečne prehovoril. Boli to aj slzy dojatia, precítenia Božej lásky a jeho prítomnosti. Žila som na Floride tretí rok. Dovtedy som nedokázala dočítať ani jednu knihu po anglicky. Zakaždým som sa zmohla prečítať len zopár strán. Ich obsah ma akosi nudil a tým, že boli v anglickom jazyku ma aj unavoval. Tak rýchlo, ako som knihu zobrala, tak rýchlo som ju aj odložila. No tentoraz som pocítila silné volanie, že toto je to – čo si chcem a mám prečítať. Po práci som bežala do kníhkupectva, aby som si túto knihu kúpila. Hltala som stranu po strane. Kým som ju prečítala, vyplakala som veľa sĺz. Najprv to boli slzy vzpierania a odporu, neskôr slzy hnevu i odmietania, potom slzy sebaľútosti a popierania pravdy. Až na konci to boli slzy dojatia, prijatia, pokory a lásky. Počas čítania knihy, som prešla výraznou vnútornou zmenou a očistou na duši. Bolo to presne to, čo som v tej chvíli potrebovala a Boh to vedel. Cítila som zrazu pokoj a zmierenie so všetkým, čo ma doteraz postretlo. Názov knihy som si preložila a až neskôr som zistila, že ide o známu knihu Chatrč. Bol v nej opísaný skutočný príbeh muža, ktorý sa počas troch dní, kedy bol po autonehode v kóme, stretol s Bohom a Ježišom Kristom. Odvtedy som prečítala množstvo anglických kníh s podobnou tématikou. Po prejdení ďalších mesiacov, prežití ďalších lekcií som konečne pochopila, že Boh ma nikdy neopustil a aj v tých najťažších chvíľach mi vždy pomáhal. Keď som mala pocit, že sa strácam v tme a beznádeji, svietil mi na cestu a ukazoval ďalší krok.. Dočerpával ma novou silou a energiou, dodával mi odvahu a silu pokračovať ďalej. Vo chvíľach, keď som sa chcela vzdať a nevládala sa postaviť, zdvíhal ma zo zeme. Posielal mi do cesty ľudí, ktorí mi pomáhali a neskôr som si uvedomila, že situácia, ktorá sa mi v danej chvíli javila ako najväčšia katastrofa, skrývala v sebe veľa dobrého.
S odstupom času som pochopila, že vo všetkých zlomových momentoch, kedy som bola ja, môj manžel, či moje deti v nebezpečenstve, Boh pri nás vždy stál a ochraňoval nás. Ak sa veci nediali tak, ako som chcela a ako som si ich želala mať, s odstupom času a spätnom premietnutí si situácií som pochopila, že Otecko ma tým chránil pred väčším nebezpečenstvom. Keď sa veci nehýbali a ja som mala pocit, že sa nič nedeje, Boh vytváral za oponou bezpečnú cestu a otváral mi tie správne dvere, v správnom čase. Všetko je naozaj inak, ako sa nám na začiatku, alebo v ťažkej situácii zdá. Počas takýchto chvíľ, som sa učila plne oddať svoj život i život a osud svojich blízkych do jeho rúk a nechať sa ním viesť. Od toho dňa, aj keď som zažívala ťažké dni bez manžela, denno denne musela čeliť novým nástrahám a výzvam, už som ich prežívala a príjmala pokojne. Pustila som z rúk volant a naučila sa spoliehať na Boha a jeho vedenie. Zbližovali sme sa každý deň viac a viac. Každým ďalším dňom, som mu viac dôverovala. Ak mi prišla do cesty nová ťažká výzva a nová skúška, ktorú som nevedela riešiť, v duchu som vyriekla:
„ Otecko, ty poznáš moje sny a priania. Ak je to čím prechádzam tvoja vôľa, nech sa tak stane. No ak toto nie je tvoja vôľa pre mňa a mojich milovaných, prosím ukáž mi z toho cestu von, alebo mi otvor tie správne dvere v správnom čase.“
Môžem len skonštatovať, že od tohto dňa sa mi začali diať každodenné zázraky, od tých malých až po veľké. Pochopila som, že Boh počúva naše prosby a volania a že nám aj odpovedá. Naše komunikácia sa postupne stávala pravidelnejšou. Od toho dňa, čímkoľvek prechádzam, viem, že Boh je stále so mnou, plne mu dôverujem a nechávam sa ním viesť. Život je krásny aj napriek naším ego – oblakom, ktoré sa dovalia z času na čas, ku každému z nás. Aj vtedy, keď sa zmeny neukázali okamžite a ja som mala pocit, že sa Otecko odmlčal, neprestávala som v neho veriť. Čakanie ma učilo pokore, trpezlivosti, prijatiu a hlavne vytrvalosti. Učilo ma netlačiť na priebeh, ani čas vyriešenia udalostí. Odovzdala som sa do Božieho prúdu diania … Preto verte, že s Bohom je všetko možné a aj to, čo sa zdá neuskutočniteľným, sa stáva reálnym – skutočným.
S láskou a svetlom Andrea