Stretnutie s Ježišom

        Do dverí vstúpila utrápená a užialená Monika. Pred niekoľkými mesiacmi ju náhle opustil jej manžel. Ani sa s ním nestihla rozlúčiť. Nepočítala že odíde a už vôbec nie tak skoro. Mal len 53 rokov. Po privítaní sa trocha neisto usadila a napäto očakávala čo budem hovoriť. Zhlboka som sa nadýchla a zakývala hlavou zo strany na stranu.

        „Váš manžel je tu, prišiel už pred dvoma hodinami. Keďže tam na druhej strane neexistuje priestor a čas, poprosila som ho, aby prišiel až s vami. Keď ste vstupovala dnu, kráčal po vašom boku.“  Pocítila som tlak na hrudi a intuitívne sa chytila za srdce. Jeho energia pozvoľna na seba nechala pôsobiť a ja som ju k sebe voľne púšťala. Takto som sa zoznamovala s jej manželom a pomaly ho skúmala. Bola to milá, pokojná a nevtieravá energia.

        „Váš manžel odišiel náhle. Sám je z toho ešte udivený. Ukazuje mi les a spomína huby. Pýta sa, či máte dosť húb na Vianoce.“ Bol  totiž október a Vianoce boli predo dvermi. Monika nezadržala slzy a s úžasom v hlase zvolala. „Paľko miloval huby. Zomrel keď bol na hubách. Našťastie s ním bol náš syn a nezomrel sám.“

       „Váš manžel bol veľmi milý a pokojný človek. Nechal človeka hovoriť, neskákal mu do reči. Dokonca by som povedala, že nebol príliš zhovorčivý.“ Monika príkývla. „Keď som ho vyzvala aby mi o sebe niečo povedal, odpovedal, že sa máme porozprávať my a on nás bude počúvať.“ Monike sa konečne trocha pousmiala. „Presne toto Paľko hovoril. Môžte sa ho prosím opýtať ako sa tam má? Kde presne sa nachádza teraz?“ Upriamila som pozornosť na dušu jej manžela. Ukázal mi cestu tmou, vyzeralo to ako tunel, kde sa na jeho konci otvárali neznáme dvere. Z jeho pocitov som cítila obavy a neistotu z toho, kam kráča a čo ho na druhom brehu čaká. Dvere sa pomaly otvárali, vyzerali a pôsobili na mňa starožitne, no veľmi známo. Pri dotyku a pohľade na ne, si začnete spomínať, že tie dvere dobre poznáte a už ste tu už boli. Prekročením cez prah dverí, som  precítila Paľkove pocity z príchodu na druhý breh – Z PRÍCHODU DOMOV. Váš manžel mi povedal toto:

          „Nevedel som kam kráčam a čo ma čaká. Počas života ma nik neviedol k Bohu a Ježišovi.“ Cítila som z týchto jeho myšlienok akýsi smútok, dokonca až prázdno. Duše so mnou komunikujú prostedníctvom ich myšlienok, cez ktoré mi ukazujú rôzne obrazce s ich spomienkami. Prostredníctvom pocitov, mi premietajú svoje vlastné pocity, ich naladenie, nespracované emócie.  Podľa ich energie cítim, akými ľuďmi boli za života . Paľko pokračoval: „Na druhej strane som cítil neskutočný pokoj…. dodal k tomu krásnu vetu s nádherným, hlbokým významom. „Prijali ma tu veľmi priateľsky, nik ma nesúdil podľa starej košele“….Slová, ktoré vypovedal prostredníctvom svojích myšlienok a pocitov, som pretlmočila jeho manželke. „Myslím si, že váš manžel nemal príliš šťastný život a detstvo. Precítila som, akúsi hanbu za svoju rodinu a zato, že patril práve k nim. Myslím, že jeho otec dosť pil a robil rodine zlé meno. Vy a váš syn, ste boli jeho skutočná rodina. Jeho detstvo ho poznačilo natoľko, že sa stiahol do seba, bol mĺkvejší. Ľudí ktorých stretával a situácie cez ktoré prechádzal, zvykol pozorovať ticho a s odstupom. Nedôveroval okoliu, čo pramenilo z jeho detstva.“ Monika ostala zaskočená informáciami, ktoré som práve vypovedala. Súhlasne pokývala hlavou, čím  potvrdila ich  pravdivosť. „Paľko mal ťažké detstvo a za svoju rodinu sa hanbil natoľko, že pred svadbou mi navrhol, aby som si nechala svoje dievčenské meno. Nechcel aby som sa volala ako jeho predkovia. No ja som ho milovala a nezáležalo mi na tom, prijala som jeho, aj jeho priezvisko,“ dodala hrdo Monika.

„Váš manžel mi ukázal stretnutie s Ježišom. Povedal, že ho doteraz nepoznal, no že je to celkom fajn chlap.“ Pri jeho prostom skonštatovaní, sme sa obe zasmiali. Jeho slová vypovedali o poznaní. Keď sa za života stretnete s človekom, o ktorom ste už toľkokrát počuli, no nemali tú česť ho spoznať osobne. Ale keď ho konečne aj vy spoznáte, napriek vašej utiahnutosti a nedôvere v iných zistíte, že mu môžte naozaj dôverovať a začnete sa mu pomaly otvárať.

„Ukázal mi Ježiša sedieť na veľkom kameni. Okolo neho v kruhu sedelo veľké množstvo detí. Niečo im rozprával. Pavol pokračoval: „Ježiš miluje deti a oni milujú jeho. Rád im rozpráva rôzne príbehy a oni ho s láskou počúvajú.“ Pavol pokračoval vo vlastnom opise a pohľade na Ježiša, ktorého tam na druhom brehu spoznal. „Ježiš je veľmi priateľský a nevtieravý. Ak vidí že váham, netlačí na mňa svoje myšlienky a názory, potľapká ma priateľsky po pleci a nechá ma premýšľať osamote. Rozpráva tak múdro a s takým pokojom, že všetko razom stíchne a skľudní sa. Vyžaruje z neho neskutočná láska, pokoj a pokora. Príjma ma ako brata, nehrá sa na niečo viac. Povedal, že všetci sme si rovní. Ľutujem, že som ho doteraz nepoznal. V jeho spoločnosti sa cítim veľmi dobre.  Prijal ma bez akéhokoľvek súdenia a odsudzovania. Až teraz viem, že nebo je skutočné a až teraz som pochopil význam slov, ktoré ľudia za života omieľali a ktorým som vôbec nerozumel. Až teraz som pochopil a precítil, aká je v skutočnosti Božia láska. Je mi ľúto, že som to nepochopil už za života. Po týchto slovách sa však zháčil, chvíľu mlčal, akoby niečomu či niekomu načúval a pokračoval v rozprávaní. Z jeho výrazu bolo zrazu cítiť dojatie, dokonca si  polovici vety zotrel z oka slzu.

„Ježiš mi povedal, že som to pochopil aj za života. Božiu lásku som žil s vami, vám som dával a od vás príjmal. Nemal som nepriateľov, aj keď som mal na niektorých ťažké srdce. No nedokázal som sa hnevať a robiť druhým zle. Pokiaľ som nepomohol, neublížil som. Miloval som vás celým srdcom a dušou a naďalej milujem. Už chápem, že moja vedomosť bola v nevedomosti. Nevedel som, že Božiu lásku už žijem. Až teraz som si to plne uvedomil.“ Monika  celý čas ticho plakala… Plakala dojatím. Plakala od šťastia lebo vedela, že jej manžel je na nádhernom mieste a je mu tam naozaj dobre. Aj keď si uvedomovala, že tu v tomto hmotnom svete, jej veľmi chýba. No po slovách manžela predaných cezo mňa, pocítila pokoj a konečne prijala jeho smrť. Pochopila, že všetko je inak, ako sa nám veľakrát navonok javí. Že všetko má veľmi hlboký, pre nás mnohokrát nepochopený význam.

Monika odo mňa odchádzala ako iný človek. Vyžaroval z nej pokoj, aj keď  smútok z fyzickej straty manžela ešte pretrvával. Bolo z nej však cítiť prijatie a pochopenie toho, že všetko je presne tak, ako má byť.

S láskou a svetlom Andrea

Zdroj cover photo: pinterest.com