Aj pre mňa bolo veľmi ťažké prijať fakt, že Jonathana už nikdy neuvidím. Dúfala som, že so mnou nadviaže kontakt aspoň po smrti. Upratovala som Nataliinu spálnu a pri prezliekaní postele som pod jej vankúšom našla dva stočené Jonathanove tričká. Pichlo ma pri srdci. Cítila som jej bolesť, cez ktorú sa pokúšala prejsť a prijať tú obrovskú stratu. No dá sa uzdraviť zo smrti dieťaťa? Takúto skúsenosť v tomto živote našťastie nepoznám, no viem, že sa rana už nikdy úplne nezahojí. Aj napriek tomu, že viem čo sa deje s dušou po smrti a kam vo väčšine prípadov odchádza. Pre matku, ktorá stratí dieťa, je to akoby jej vytrhli časť srdca a duše. Snažila som sa s ním spojiť. Hľadela som mu do očí na fotografii, ktorú si po jeho smrti dala Natalie do spálne. „Ak mi môžeš a chceš niečo pre svojich rodičov a brata odkázať, prosím urob to.“ V mysli som zbadala Jonathanovu usmievajúcu sa tvár, čo ma prekvapilo. Málokedy sa usmieval. Vtom ma začalo jemne kývať zo strany na stranu. Moje telo sa kývalo ako loďka na mori. „Jonathan, čo mi tým chceš povedať? Cítim tvoj pokoj i jemný úsmev, no čo znamená to kývanie?“ Jonathan odpovedal: „Choďte do mojej izby.“ Poslúchla som ho. Vstúpila som do izby, sadla si na jeho posteľ a čakala – čo bude ďalej. „Pozrite do môjho šatníka,“ vravel pomalým a pokojným hlasom. Presne tak vystupoval aj počas života. Otočila som hlavu napravo, kam ma navigoval. Zazrela som vyčnievajúci roh spomienkovej tabule, na ktorej boli nalepené fotky Jonathana od jeho detstva až po smrť, ktorú Natalie pripravila na pohreb. Vošla som do šatníka, vytiahla tabuľu a otočila ju k sebe, aby som si ju obzrela. Môj pohľad upútal list, písaný Jonathanovim rukopisom a adresovaný jeho rodičom. Písal ho z Bostonu, kde pred rokom ukončil bakalárske štúdium. Ďakoval im za všetku lásku, ktorú mu dávali, za ich obetu, aby on mohol študovať. Na konci listu stála veta: „Smile and wave!“ (Usmej sa a zakývaj!) Vyskočila mi z oka slza. „Takže to si mi chcel mojím kývaním a tvojím úsmevom povedať. Nemám sa kvôli
tebe trápiť?“ Dojalo ma to. Keď som si prezrela tabuľku a vrátila ju naspäť do šatníka, odkiaľ som ju vybrala, Jonathan mi kázal zobrať knihu zo stola. Ležalo tam asi 5 kníh a on sústredil moju pozornosť na jednu z nich. Pred jeho smrťou som si ju nevšimla. Bola viazaná v tvrdej väzbe. Vyzerala dosť staro, so zaujímavými ornamentálnymi vzormi. Vzala som ju do ruky a poprosila Jonathana, aby ma viedol. Knihu som otvorila na náhodnej strane a začala čítať. Boli v nej básne, písané staronárečovou angličtinou. Bola to pre mňa ťažká umelecká angličtina, mnohým slovám som nerozumela. Pomáhala som si online prekladačom. Už po prečítaní prvej strofy som ostala v šoku. Bol to nádherný odkaz od Jonathana, pre jeho rodičov. Úryvok z básne, ktorý som si zapamätala znel približne takto: „Naplňte tento dom mojimi mŕtvymi očami… Ako by som mohol na vás zabudnúť? Ako by som mohol zabudnúť na lásku, ktorou ste sa so mnou delili, na teplo domova a svoju rodinu…?“ Pri čítaní básne som nedokázala zadržať slzy. Po jej dočítaní, mi však Jonathan kázal otvoriť knihu ešte raz. Neprekvapila ma ani ďalšia báseň, na ktorú ma odvolal. Volala sa „Cestovateľ„ a v texte sa písalo o tom, že toto nebol jeho domov kde mal zotrvať. Že je cestovateľom, ktorý si hľadá vo vesmíre svoje vlastné miesto aj keď vie, že jeho odchod spôsobil jeho bratovi neopísateľnú bolesť. Plakala som. Hovoril o svojom mladšom bratovi Michaelovi, ktorého Jonathanova náhla smrť zdrvila. Položila som knihu na pôvodné miesto a poďakovala sa mu za nádherné aj keď bolestivé odkazy. Sľúbila som mu, že ak príde správny čas, poviem o nich jeho rodičom. Ten čas ešte nenastal. Ich rana bola príliš veľká a stále krvácala.
Od Jonathanovho odchodu prešiel mesiac. Bolo pol piatej po obede. Práve som odchádzala z ich domu. Pri nasadaní do auta ma vnútorný hlas naviedol, aby som sa otočila a pozrela na strechu. Na strešnom žľabe sedel nádherný obrovský jastrab. Pozeral priamo na mňa. Usmiala som sa a pozdravila ho. „Ahoj Jonathan, viem že si ma prišiel prostredníctvom tohto lietajúceho krásavca pozdraviť a takýmto spôsobom mi dať vedieť, že si v poriadku.“ Nasadla som do auta, no počas cúvania z dvora som nespustila oči z dravca. Ten v tom momente vzlietol a preletel ponad moje auto. Vycúvala som na hlavnú cestu a zastavila, aby som pozrela kam odletel. Zbadala som ho, ako sedí priamo na ich poštovej schránke a pozerá na mňa. Musela som sa zasmiať. Mala som z toho veľmi dobrý pocit. Ešte raz som sa Jonathanovi poďakovala, za tento nádherný pozdrav z druhej strany.
Od Jonathanovho opereného pozdravu prešlo niekoľko mesiacov. Natalie sa nechcela vzdať jeho popola a preto mu dala vyrobiť špeciálnu urnu. Vyzerala ako umelecké dielo vytvorené z dvoch rôznofarebných, oválnych, navzájom prepojených kameňov. Umiestnila ju na svojom pracovnom stole v rohu obývačky. Nepozdávalo sa mi to, pretože Jonathan mi po smrti povedal, že si praje byť riadne pochovaný. Ukázal mi nádherné miesto pod stromom, kam rád chodieval. Natalie však tomu nechcela veriť, lebo za života spolu takéto veci nepreberali. Nechala som to preto tak. Bolo pol štvrtej a do odchodu domov som mala ešte hodinu. Zrazu som počula otvoriť vchodové dvere. Prišiel Nataliin manžel Michael, čo ma trocha prekvapilo. Od pohrebu sa mi vyhýbal. Nebol pripravený na rozhovor o jeho synovi. Potreboval prijať jeho smrť. Zhodou okolností, som práve utierala prach z Jonathanovej urny. Michael prešiel okolo. Pozdravil ma a namieril si to rovno do Jonathanovej izby. Vedela som, že už nadišiel správny čas a on chce so mnou o synovi konečne hovoriť. Po pár minútach vyšiel z jeho izby a podišiel rovno ku mne. Začal tým, že môžem odísť domov skôr a že sú s mojou prácou veľmi spokojní. Vedela som, že to hovorí preto, lebo nevie ako začať. Zároveň mi tým preukazal dôveru, ktorá bola vypovedaná inými slovami. Cítila som jeho nervozitu aj to, že nevie ako pokračovať. „Vieš o tom, že sme pred týždňom boli s Natalie v Novom Mexiku?“ podarilo sa mu to zo seba konečne dostať. „Nie, o tom som naozaj nevedela,“ a svojou odpoveďou sa snažila posmeliť ho. Je to pôvodné miesto indiánov. Aj v súčastnosti patrí v poradí k tretiemu miestu s ich najvyšším žijúcim počtom. Po ceste sme sa zastavili v jednom malom obchodíku, v ktorom predávali indiánske suveníry. Predávala v ňom jedna veľmi milá stará indiánka. Sedela za malým pultom a ticho nás pozorovala. Vybrali sme si pár nádherných ručne vyrobených predmetov z kože a kameňov, ktoré nás oslovili. Zamierili sme s nimi k pokladni, aby sme zaplatili. Indiánka sa na nás milo usmiala a prihovorila sa k nám. Pýtala sa nás, či sme na výlete, odkiaľ pochádzame a pritom celý čas uprene hľadela na Natalie. Potom urobila niečo zvláštne. Jednou rukou podávala Natalie zabalený tovar a druhou rukou ju chytila. Natali nechápavo pozrela na ženu, ktorá medzitým prehovorila: „Veríte tomu, že existuje život po smrti?“ Ostali sme šokovaní jej otázkou a nevedeli, čo povedať. Naša bolesť bola ešte príliš veľká na to, aby sme sa o tom chceli s kýmkoľvek rozprávať. Indiánka to vycítila a predsa dodala: „Naši milovaní nám môžu dať z druhej strany akékoľvek znamenie a tým dať vedieť, či sú v poriadku. Veľakrát to urobia prostredníctvom zvierat. Nemohol som to počúvať. Zmohol som sa len na slovo ďakujem a vystrelil z obchodu. V aute, cestou do hotela, vládlo ťažké a bolestivé ticho. Natalie pozerala bezducho pred seba a ja som sa snažil sústrediť na cestu. Zrazu, z ničoho nič, sa k nám z oblohy zniesol obrovský jastrab a preletel tesne popred čelné sklo auta. Prudko som šliapol na brzdu, aby som zabránil kolízii s dravcom. Skoro sme skončili v priekope. Pozreli sme s Natalie na seba a ja som povedal: „Počas tých nekonečných sekúnd, keď som sa snažil udržať auto na ceste mi preletelo mysľou, že je to odkaz od nášho syna a že naša cesta ešte neskončila. Máme pokračovať ďalej a že on ostane navždy s nami. Vedel som, že toto neboli moje myšlienky. To poznanie nás oboch rozplakalo. Objali sme sa a ďakovali za znamenie. Odkiaľ to tá indiánka vedela?“ opýtal sa ma Michael. „Mala nejaké danosti a prečítala si našu minulosť, alebo
dokonca vedela čo nás o chvíľu čaká? Po tomto zážitku som začal veriť, že existuje niečo medzi nebom a zemou, aj keď to nevidíme a veľa vecí si ľudským rozumom ani nevieme vysvetliť.“ Počúvala som Michaelov príbeh do konca a celý čas som sa usmievala. „Vďaka ti Bože” povedala som nahlas. “Ani nevieš, aká som šťastná. Celý čas, odkedy odišiel Jonathan, som prosila Boha, aby mi ukázal alebo povedal, ako vám môžem pomôcť. A za toto mu s láskou ďakujem. Poď so mnou Michael, chcem ti niečo ukázať.“ Zaviedla som ho do Jonathanovej izby. Vyrozprávala som mu – čo sa mi stalo, keď som upratovala ich spálňu a prvýkrát od jeho smrti, ku mne Jonathan prehovoril. O jeho prvom odkaze, o liste zo spomienkovej tabule, ktorý im poslal, aj o básňach, na ktoré ma Jonathan odvolal. Michael si to všetko pokojne vypočul. Cítila som, že tá ťaživá bolesť, ktorú som z neho cítila, konečne povolila. Oči mal vlhké od sĺz. S
dojatým hlasom, no aj s akousi skrytou radosťou v ňom, mi za všetko poďakoval. Vyprevadil ma až ku vchodovým dverám. Objali sme sa a ja som plná dojmov, no spokojná odišla.
Dnes som bola dohodnutá s mamkou na skype hovore. Môžem s ňou hovoriť, vidieť ju a zároveň pracovať. Zbehne mi tak práca oveľa rýchlejšie. „Ahoj mami, ako sa máš?“ potešila som sa, že ju znova vidím. „Mám sa dobre, len keby ma tak netrápila tá chrbtica a kĺby. A čo ty? Máš niečo nové? Ako deti a práca?“ Rozhovorila som sa, no po krátkej chvíli vidím ako mamka máva rukami a dáva si prst k ústam. „Pssst, ticho“. upozornila ma. Nerozumela som jej gestám a preto som pokračovala ďalej. Keď neprestávala pssskať, opýtala som sa čo robí. „Prečo mi kážeš byť ticho? Vari sa niečo stalo?“ Mamka sa naklonila k počítaču a zašepkala: „Prečo mi voláš, keď je doma Michael?“ Myslela tým Jonathanovho mladšieho brata. „Chceš prísť o prácu kvôli telefonovaniu?“ Pozrela som na ňu nechápavo. „O čom to hovoríš mami? Nikto tu nie je. Som tu sama.“ Mamka sa nedala a pokračovala: „Robíš si zo mňa žarty? Veď som ho videla. Videla som ako ťa obchádzal poza tvoj chrbát.“ Vtedy mi to došlo: „Mami, prisahám, že som tu sama. Povedz mi čo si videla a hlavne, čo mal na sebe oblečené.“ „Mal na sebe jednofarebné tričko pastelovej farby a krátke šedé kockované nohavice po kolená.“ Mamka s istotou opísala postavu, ktorú za mnou zazrela.To mi stačilo na to, aby som vedela, o kom hovorila. „Mami, to bol predsa Jonathan. Videla si Jonathana. Nik iný v dome naozaj nie je.“ Mamka neveriacky pokrútila hlavou a s prekvapeným výrazom na tvári sa oprela o operadlo stoličky. Myslela si, že si z nej strieľam. „Pýtala som sa ťa na oblečenie, pretože obaja chlapci mali rozdielny vkus a práve Jonathan miloval kockované kraťasy. Mal asi štyri druhy v rôznej farbe.“ vysvetlila som mamke s úsmevom na tvári. Tá neverila vlastným očiam, čo práve videla. Preto sa ma nechápavo pýtala ďalej: „Ale ako je to možné, že som ho mohla vidieť? Nikdy predtým sa mi nič podobné nestalo.“ “Mami, všetko je možné a asi si ho mala vidieť, aby som mohla povedať jeho rodine, že on neodišiel a stále je s nimi. Uver tomu, aj keď to znie neuveriteľne, je to fakt. Veď som musela po niekom zdediť svoj dar, možno práve po tebe – o čom ani nevieš.“ Teraz som si z nej naozaj trocha uťahovala. No nepochybovala som o tom, že videla práve Jonathana. Od jeho smrti som ho tam veľakrát cítila. Veľakrát som vnímala jeho prítomnosť, nehovoriac o odkazoch, ktoré mi pre svoju rodinu párkrát odovzdal.
Nadišiel čas rozlúčiť sa. Sťahovali sme sa naspäť na Slovensko. Bolo ťažké opustiť Nataliinu rodinu. Pracovala som u nich takmer päť rokov. Prežili sme mnoho ťažkých období, kedy sme si boli navzájom oporou. Neboli pre mňa len ľudia, u ktorých som pracovala. Boli blízki mojej duši. Po pár rokoch strávených u nich som mala možnosť zistiť – akí sú nielen navonok, no aké majú srdcia a charaktery. Vypracovali sa ťažko, bez pomoci iných. Pomáhali slabším a chudobným, nikdy nepovedali nie. Viackrát som si kládla otázku, prečo sa to stalo práve im. No na niektoré otázky som odpovede dodnes nedostala. Viem, že aj keď sa to príjma ťažko, dovolím si povedať, že všetko je inak – ako sa nám v skutočnosti zdá. Dnes už viem, že ich syn a aj oni si túto cestu vybrali. Počula som výroky niektorých ľudí, ktorí vraveli o nespravodlivom Bohu. Bohu, ktorý dopustí utrpenie ľuďom, ktorí v živote konali prevažne dobro. No po rokoch rôznych životných skúseností, vypočutí si mnohých životných príbehov a komunikácii s dušami zomrelých už viem, že toto všetko si naše duše vybrali ešte pred inkarnovaním sa na túto Zem a Boh s naším rozhodnutím súhlasil. Vybrali sme si to, aby sme očistili svoju cestu, napravili krivdy z našej minulosti, či spáchaných prehreškov svojho rodu a dostali sa tak na tú najvyššiu možnú úroveň,. Úroveň hodnú Boha. Týmito skúškami, naším pokorným prijatím sa očisťujeme a postupne sa stávame obrazom Božím. Vždy, keď sme sa trápili, trpeli, Boh sa trápil a trpel s nami. Keď sme sa tešili, tešil sa s nami. Presne to mi povedal aj v jednom z mnohých odkazov. Vždy bol a je s nami aj keď sa občas neozýva. Mlčí ako učiteľ, ktorý v tých najťažších lekciách čaká na naše rozhodnutia. No ak padáme a sme na dne, vždy sa ozve a podá nám pomocnú ruku, čo som mala možnosť zažiť aj na vlastnej koži. Zakaždým, keď som bola dole a nevládala sa postaviť, vtedy som naňho zúfalo volala. Vždy sa ozval. Nikdy ma nenechal na zemi a urobil pre mňa zázrak, pretože som mu celý čas dôverovala. Boli to zázraky od malých po veľké, o čom budú moje ďalšie skutočné príbehy. Preto vás prosím, neuzatvárajte svoje srdcia. Ak práve prežívate ťažké, z vášho podhľadu nespravodlivé situácie, vedzte, že všetko má svoj dôvod. Všetko je v skutočnosti inak. Tieto skúšky nás učia láske, odpusteniu, pokore, prijatiu a odvahe. Učia nás trpezlivosti, dokázať veci vysedieť a nevzdať sa. Zísť zo svojej nadriadenosti do Božej podriadenosti. Učia nás stíšiť sa a načúvať vnútornému vedeniu, ktoré nás vedie po ceste, ktorú sme si vybrali tu na Zemi. A verte, že aj keď niekoho stratíme, smrť neznamená naozajstnú stratu. Duša žije a pokračuje ďalej aj keď už bez tejto fyzickej schránky. My sa s ňou znova stretneme, či už na druhej strane, alebo v nejakej z našich ďalších inkarnácií. Nič a nikoho nevlastníme. Nevlastníme rodičov, ani naše deti, ktoré si nás vybrali ešte pred svojím narodením. Potrebovali zažiť lekcie v konkrétnej rodine a v konkrétnom prostredí. Nám len bolo dopriate zažiť a precítiť materinskú, či otcovskú lásku, môcť byť súčasťou ich vývoja a rastu. Je to samotný proces rastu aj pre nás, pretože nie len my učíme naše deti, no v prvom rade oni učia nás. Samotná strata nás učí prirodzenému kolobehu života, ako je to so všetkým živým. Semiačko zasadíme, ono vyklíči a vyrastie z neho krásny kvet, o ktorý celú tú dobu pečujeme s láskou, nehou a trpezlivosťou. Všetko, čo je toho opakom, brzdí a ničí správny rast a vývoj a tak je to aj s deťmi. Všetko nás to učí milovať. Preto príde čas, kedy aj kvet zahynie a rovnako je to so všetkým hmotným. Učí nás to, že nič netrvá večne. Večná je len láska. Každou stratou niekoho blízkeho sa učíme ako vedieť púšťať, odpútavať sa, no neprestať milovať aj naďalej. Jeden človek raz povedal, že miluje Boha celým srdcom a svojou dušou a niekto iný mu oponoval: „Nikdy si ho predsa nevidel, nedotkol sa ho…“ Ten človek sa usmial a povedal: „Lásku nie je možné vidieť, iba cítiť vo svojom srdci. Čo nemôžeme vidieť a chytiť neexistuje? Je to len pasca našej mysle v tomto hmotnom svete. Ja Boha cítim vo svojom živote a vidím vo všetkom naokolo.“ To isté je pri strate blízkeho. Nič nám nebráni milovať niekoho, koho už nevidíme a nemôžeme objať. No môžeme cítiť jeho prítomnosť. A práve to nás učí bezpodmienečnej láske a slobode….
(pozn.: mená osôb sú kvôli zachovaniu súkromia zámerne pozmenené)
Zdroj cover photo: pinterest.com
