Blížil sa deň Jonathanovho pohrebu. V ich dome vládlo zvláštne mrazivé ticho. Nik o tejto udalosti nechcel rozprávať, všetci chodili okolo seba ako námesační. Bol to počiatočný šok a nikto neveril tomu, čo sa stalo. Prvá fáza, prebiehajúca pri strate blízkeho už nastala. Všetci stále verili, že sa čoskoro otvoria dvere a v nich bude stáť Jonathan, vysmiaty a zdravý. Deň pred pohrebom som sa motala po Nataliinom dome a dozerala na to, aby bolo všade dobre upratané a prichystané k zajtrajšiemu rozlúčkovému dňu. Ako to bolo pri tejto udalosti zvykom, známi a ľudia so susedstva donášali košíky s chlebíčkami a rôznym občerstvením. Takýmto spôsobom dávali najavo ich ľútosť. Jonathanov otec Michael postával v kuchyni, bezduchý pohľad upieral von oknom. Akoby na niečo čakal. Natalie sa snažila urobiť miesto v chladničke pre všetko občerstvenie. Z každého jej pohybu a napnutých svalov na tvári bolo vidieť a cítiť nervozitu a
napätie. Chcela mať už za sebou všetko, čo súviselo s blížiacou sa udalosťou. Keby bolo v jej moci ten deň vymazať, učinila by tak. Nedalo mi a musela som sa ozvať. Ich bolesť, ktorá naplnila celú miestnosť, robila priestor ťažko dýchateľným. „Michael, prepáč, no musím Ti niečo povedať.“ prerušila som ťaživé ticho. Pozrel na mňa a ja som v jeho očiach videla, akoby v ňom niečo zomrelo. Akoby časť jeho duše, odišla spolu s jeho synom. Všetky slová, ktorými som ich chcela utešiť, strácali na význame. Napriek tomu som to skúsila. „Michael, chcem ti len povedať, že cítim tvoju bolesť, no zároveň cítim aj veľký tlak na tvojej hrudi. Prosím neuzatváraj sa do seba, ale skús o tom hovoriť. Vypusti ten tlak, inak Ti hrozí infarkt.“ Pozrel na mňa vystrašeným pohľadom, poďakoval mi za upozornenie a rýchlo opustil kuchyňu. Nebol pripravený na akékoľvek rady a pomoc. Potreboval prijať a vyrovnať sa so synovou smrťou vo svojom vlastnom čase a vlastným spôsobom. Pred Jonathanovou smrťou mal vo zvyku raz, dvakrát do týždňa zabehnúť domov počas obeda, kedy sa so mnou rád rozprával. No po synovej smrti sa mi začal vyhýbať. Rozumela som mu a netlačila naňho. Vedela som, že potrebuje čas. Natalie na rozdiel od neho vyhľadávala moju spoločnosť. Mala v sebe veľa otázok, na ktoré hľadala odpovede a dúfala, že jej ich pomôžem zodpovedať. Ospravedlnila sa mi za manželovu reakciu a stíšeným hlasom, aby nemohol nič počuť, mi zašepkala do ucha: „Musela si Michaela svojím upozornením poriadne vyľakať, pretože asi pred rokom prekonal jeden slabší infarkt.“ Neprekvapilo ma to, aj keď som o tejto informácii do tohto dňa nevedela…
Všetci z rodiny už odišli na pohreb. Potrebovala som v práci ešte niečo dokončiť a až potom ísť na rozlúčku s Jonathanom. Začala som pociťovať nervozitu a cestou autom sa ma zmocnila panika. Mala som obavy ako to tam zvládnem. Nebolo to len kvôli Jonathanovi, ktorého som mala rada a ktorého rodina mi počas tých rokov prirástla k srdcu. Skôr išlo o obavu, čo sa môže na pohrebe udiať, kvôli mojej schopnosti vnímať energie druhých a komunikácii s dušami. Neplánovala som tam budiť rozruch. So zmenšujúcou sa vzdialenosťou k domu smútku, pocit paniky gradoval. Vedela som, že toto nie sú len moje pocity a že sa so mnou spája Jonathanova duša. Cítil, že stratou svojho tela, ktoré malo byť následne po obrade prevezené do krematória a spopolnené, stratí úplný kontakt so zemou cez svoju hmotnú podobu. Slzy sa mi tlačili do očí. Bolo pre mňa namáhavé sústrediť pozornosť na cestu. Pocit paniky, ktorý sa ku mne od
Jonathana tlačil a ktorý sa v tom momente stal aj mojím vlastným, spôsobil, že som cestou dvakrát zablúdila. Prosila som Boha o silu, aby som na rozlúčku došla načas a v tichosti ju ustála. Vnímala som bolesť a pocity jeho duše. Poprosila som ho, aby čokoľvek – čo mi chce povedať a odovzdať svojích rodičov skrze mňa, nech tak urobí až doma. Vstúpila som do nižšej budovy. Vstupná hala bola plná ľudí, čo ma ešte viac znervózňovalo. Čím skôr som chcela nájsť rozlúčkovú sálu, niekam sa skryť a pretrpieť smútočný obrad. Na veľkom plátne v prednej časti miestnosti, premietali fotky z jeho detstva až po dospelosť. Zahľadela som sa mu na fotkách do jeho nádherných modrých očí, z ktorých vychádzal zvláštny smútok. Ani na jednej fotke sa neusmieval. Aj keď jeho myseľ nemohla mať tušenie – čo ho čaká, jeho duša poznala pravdu. Vedela, že tu na zemi nebude dlho. Ten pohľad nepatril 23 ročnému chalanovi plnému života. Z jeho pohľadu nebolo cítiť mladícku bezstarostnosť, nerozvážnosť a šibalstvo prirodzené jeho veku. Akoby sa cez jeho oči na mňa pozeral starý muž, ktorý zakúsil v živote ťažké časy a
pozeral na život inak. Po pohrebe sme to s Natalie rozoberali a aj ona priznala, že si všimla to isté. Našla som si miesto v predposlednej lavici pri stene. Obrad trval približne štyridsať minút. Počas neho mali príhovor viacerí ľudia, ktorí Jonathana dobre poznali. Spomínali pekné i žartovné príbehy, ktoré s ním zažili. Znova som intenzívne pocítila prítomnosť Jonathana. Začala som sa nervózne prehrabávať v kabelke. Hľadala som pero a papier. Počas celého obradu som
musela písať. Zaznamenávala som Jonathanove pocity, myšlienky i spomienky. Muž sediaci vedľa mňa si ma podozrivým pohľadom niekoľkokrát premeral. Iste ho zaujímalo kto som a o čom toľko píšem. Bolo mi to jedno. Chcela som zachytiť čo najviac z toho, čo ku mne prichádzalo. Po obrade som v dlhom zástupe ľudí čakala na kondolencie rodine. Chcela som to mať čím skôr za sebou. Keď som však podišla k Natalie, začal sa o slovo hlásiť Jonathan. Objala som ju a nechala ho cez seba hovoriť. „Mami, vždy tu budem s tebou. Keď ti budem najviac chýbať, započúvaj sa do tlkotu vlastného srdca, v ktorom budeš počuť aj to moje. Moje srdce Ti bude patriť navždy.“ Natalie sa dole tvárou kotúľali slzy a tuhšie ma objala. Týmto tichým a nenápadným gestom mi dala najavo svoju vďačnosť za tento aj keď krátky kontakt so svojím synom. Ponáhľala som sa von. Doslova som vybehla na vzduch a až tam sa zhlboka nadýchla. Bola som rada, že to skončilo. Vedela som však, že pre jeho rodinu, najťažšie obdobie ešte len príde. Nebolo to ľahké ani pre mňa. Zakaždým, kým som upratala Nataliinu kúpeľňu, vyplakala som more sĺz. Cítila som tam jej bolesť, ktorá sa dala vynášať a merať na kilá. Vylievala ju potajme práve tam a pred svojím mladším synom Michaelom sa tvárila silne a vyrovnane. Vedela ako veľmi trpí, preto pred ním svoje skutočné pocity potláčala. Nasledujúce týždne bolo v dome cítiť, ďalšiu fázu procesu vyrovnávania sa so smrťou. Po prvej fáze prišla fáza hnevu. Hnev bol zrazu všade. Počiatočný hnev bol nasmerovaný k Bohu. Potom obviňovala seba, pričom si spomínala na akúkoľvek výmenu názorov, ktorú mala s Jonathanom počas života. Obviňovala sa zrazu za všetko. Výčitky sa hromadili a priestor nimi pukal vo švíkoch. Párkrát som plačúc volala priateľke Erike na Slovensko, keď som to už nezvládala a nechcela tam už pracovať. Akoby som si z tej ich bolesti odnášala so sebou a cítila ju všade. Celý dom plakal a hneval sa zároveň. Priateľka, s ktorou sme sa v zložitých situáciach navzájom podporovali mi po jednom takomto zúfalom telefonáte povedala nádherné slová, ktoré mnou zarezonovali: „Ajka, Boh má s tebou úžasný plán. Nebojuj a začni počúvať. Nič sa nedeje náhodne. Ty si ani neuvedomuješ, že im svojou prítomnosťou pomáhaš. Neuvedomuješ si, že Boh cez teba a každú vec, ktorú zoberieš do ruky, prádlo ktoré ožehlíš a poskladáš, vkladá svoj pokoj a lieči tak ich rany? Si v správnom čase na správnom mieste a odídeš odtiaľ, keď príde správny čas.“ Jej výrok mnou poriadne zatriasol. V tej chvíli som si uvedomila, že nič nie je také, ako sa zdá. Stačí len prestať sa vzpierať, začať načúvať a nechať sa viesť. Lebo všetko v našom živote, aj situácie zdajúce sa navonok nepodstatné, môžu mať pre nás, či naše okolie hlboký význam. V tom momente som prestala bojovať.
Natalie začala s vyradzovaním Jonathaných veci. Niektoré dala na charitu, veľmi osobné veci, ktoré si chcela ponechať, vložila do krabice a odložila do skrinky. Vždy pred vstupom do jeho izby, som si od neho pýtala povolenie. Počas jeho života som rešpektovala jeho súkromie a aj po smrti som vedela, že sa tam často vracia. Duše, obzvlášť po náhlej a tragickej smrti neodchádzajú okamžite. Niektoré z nich si zo začiatku ani nechcú pripustiť, že sú naozaj mŕtvi. Väčšina duší sa naďalej zdržiava okolo svojich blízkych, aby im pomohli vysporiadať sa s ich stratou. Odchádzajú až vtedy, keď cítia, že sa viac o nich nemusia báť a že už sú v poriadku. Aj potom sa zvyknú zastaviť, prísť sa pozrieť ako sa nám darí. Keď prežívame niečo ťažké, prídu nás podporiť, alebo sa nám z druhej strany pokúšajú
pomôcť. Jonathan sa vracal domov v rovnakom čase, ako to bolo aj počas života. Ešte sa nedokázal odpútať od pozemského života a aktivít, ktoré mu boli blízke. Vtedy svoju prítomnosť dával dosť hlasne najavo, ako to robil aj počas života. Z jeho izby vychádzal buchot, akoby niečo položil na stôl, chvíľu nato akoby niečo padlo na zem. Neľakalo ma to, práve naopak. Vždy som sa jeho príchodu potešila. Občas sa stalo, že som zacítila vôňu parfému, ktorý používal. Akoby okolo mňa práve prešiel. Vstúpila som do jeho izby, aby som ju upratala. Moju pozornosť, upútal nejaký diplom, ležiaci na stole. Nikdy predtým som ho tam nevidela. Bola som zvedavá – čo to je a tak som pristúpila bližšie a začala čítať. Bolo to ocenenie, ktoré získal za napísanie básní. Nemala som o tom ani tušenie. Dokonca ani vtedy, keď som krátko pred jeho smrťou mala potrebu mu povedať, že má dušu umelca a mal by sa venovať písaniu. Pár dní po našom
rozhovore som v jeho izbe objavila dve knihy, ktoré si tesne pred smrťou kúpil. Boli to knihy s návodom, ako sa stať spisovateľom. Až vtedy mi došlo, čo som mu hovorila pri našom poslednom rozhovore. Zrazu som pochopila, že tie deti, ktoré som okolo neho videla boli deti, s ktorými je teraz v nebi i samotní anjeli. Všetko do seba zapadalo. Mrzelo ma len, že na veľa vecí, človek príde až keď sa stanú. Niekedy je ťažké dokázať rozlúštiť presný význam vízií, symbolov, či obrazcov, ktoré mi druhá strana ukazovala. Dlho som si vyčítala, či som mohla niečo urobiť, alebo tomu nejako zabrániť. Časom som však pochopila, že najdôležitejším veciam v živote sa človek nevyhne. Asi mesiac po Jonathanovej smrti som v ich kuchyni našla otvorený policajný záznam z dvoch Jonathanových nehôd, ktoré sa odohrali štyri a šesť mesiacov pred jeho smrťou. Z oboch vyviazol bez zranení, len s rozbitými nárazníkmi na ľavej a pravej strane. Anjel smrti na seba už vtedy upozorňoval a pripravoval cestu na jeho odchod. Tretia posledná nehoda, mala počiatočný scenár podobný prvým dvom. Pretože mal Jonathan silný a bezpečný pick up, ani teraz po nehode neutŕžil žiadne zranenie a spolu s ostatnými účastníkmi nehody čakal na núdzovom chodníku na príchod policajtov. Pár minúť nato, ich však ďalšie prichádzajúce auto rútiace sa obrovskou rýchlosťou nabralo na betónový múr a okamžite usmrtilo. Preto už na náhody naozaj neverím a viem, že tie predchádzajúce dve nehody boli len upozornenia pred poslednou nezvratnou tragickou nehodou.
Blížil sa čas prvých Vianoc strávených bez Jonathana. Nezvykla som Natalie a rodine kupovať darčeky, skôr som im každý rok, napiekla šesť alebo sedem druhov slovenských vianočných zákuskov, čo ich vždy veľmi potešilo. Natalie každý rok postavila nádherný dva a pol metrový stromček. Vyzdobila ho podomácky vyrobenými ozdobami, ktoré zhotovili jej synovia. Na ozdobách boli ich fotografie, z rôznych období ich života. Milovala Vianoce. Čas, keď mohla konečne vypnúť a tráviť ho so svojimi milovanými, lebo počas roka boli ona aj manžel pracovne veľmi vyťažení. Stromček zvykla postaviť už začiatkom decembra. Postupne až do Vianoc pod neho ukladala zabalené darčeky od nej, od priateľov a rodiny. V jedno ráno, keď som prišla do práce, som zastihla Natalie ešte doma. V obývačke ma prekvapil vianočný stromček celý odetý do bieleho, vrátane bielych ozdôb. Bol krásny, no iný…. Natalie čakala na moju reakciu a čo jej na nový stromček poviem. Svoj výber mi zdôvodnila slovami: „Všetko je zrazu inak a nikdy už nič nebude také ako bolo. Nemohla som viac postaviť stromček, aký som stavala po iné roky.“ Snažila som sa pred ňou skryť svoje skutočné pocity. Ak by som im nechala voľný priebeh, v momente by som sa rozplakala. „Je nádherný Natalie, naozaj krásny. Urobila si veľmi dobre.“ Pokúsila som sa uvoľniť napätie.Vtedy mi skrzol nápad, kúpiť im tento rok nejaký darček. Vedela som, kto mi ten nápad pošepol. Po práci som sa vybrala do obchodného centra, kde výzdoby na každom kroku naznačovali blížiace sa Vianoce. Nemala som žiadnu predstavu, čo im kúpiť. „Jonathan,“ vyriekla som vo svojom vnútri, „prosím, pomôž mi. Chcem im kúpiť niečo, čo im ťa bude pripomínať. Darček, ktorý príjmu ako znamenie a pozdrav od teba z druhej strany.“ Nevedela som aké obchody sa v móle nachádzajú. Len som sa nechala viesť a kráčala pomaly chodbou, sledujúc pritom výkladné skrine jednotlivých predajní. Zastavila som až pred obchodíkom, kde moju pozornosť upútali zvonkohry, visiace zo stropu obchodu. Zacítila som vnútorné pnutie, akýsi neviditeľný magnet ma priťahoval do predajne. Vstúpila som dnu. Obchodom sa šírila neznáma vôňa zo zapálenej vonnej tyčinky a hrala príjemná hudba. „Tu si správne,“ ozval sa hlas, ktorý ma priviedol do obchodu. Vedela som, že je to on. Prechádzala som po predajni a prezerala si vystavený tovar. Zrazu som z diaľky zbadala nejakú sošku. Ťahalo ma to k nej. Ako som sa k nej približovala, srdce sa mi začalo ozývať hlasnejšie. Vedela som, že som našla, čo som hľadala. Podišla som bližšie, aby som si mohla prezrieť darček, ku ktorému ma pritiahla neviditeľná magnetická sila. Na polici predo mnou, stála nádherná hracia skrinka s podobizňou chlapca s plavými vlasmi. Chlapec na skrinke si obomi rukami, opieral zlaté srdiečko o svoju hruď. Chýbala mu tvár. Prebehli mnou zimomriavky. Na podstavci, na ktorom chlapec stál, bol vyrytý text: „Moje srdce Ti bude patriť navždy.“ Vyskočili mi slzy dojatia. Boli to tie isté
slová, ktoré po mne odkázal Jonathan svojej mame v deň pohrebu. O ničom som viac nepochybovala. Vedela som že toto je ten najlepší darček, aký by som mohla Natalie na Vianoce darovať. V tichosti, bez akéhokoľvek upozornenia, som položila zabalenú skrinku pod stromček vedľa ostatných darčekov. Pár dní po Vianociach som nastúpila do práce. V Nataliinej spálni ma okamžite zaujala komoda, na ktorej stála hracia skrinka odo mňa. Prišlo mi, že Natalie pochopila, od koho ten darček naozaj bol. Celým mojím telom prebehli zimomriavky. Pár dní nato sa z práce vrátila domov skôr. Bola som práve na odchode. Zakývala hlavou z jednej strany na druhú, objala ma a rozochveným hlasom povedala: „Keď som ten darček našla pod stromčekom a rozbalila ho, okamžite som vedela, že je to môj chlapec. Nenachádzam slová ako ti poďakovať za všetko čo pre nás robíš.“ Stáli sme chvíľu v objatí. Mrzelo ma, že pre ňu nedokážem urobiť viac. Nebolo to v mojej moci…
(pozn.: mená osôb sú kvôli zachovaniu súkromia zámerne pozmenené)
Zdroj cover photo: pinterest.com
Slovak 
English