Pracovala som v Nataliinom dome už štvrtý rok. Ona a jej rodina mi boli od samého začiatku veľkou oporou. Necítila som sa len ako zamestnanec, ale aj ako člen ich rodiny. Natalie mala dvoch synov. Starší, 23 ročný Jonathan, pred rokom úspešne ukončil bakalárske štúdium so zameraním na chémiu a angličtinu. Prihlásil sa na magisterské štúdiu v odbore všeobecná medicína, no neprijali ho. Preto si dal od štúdia na chvíľu prestávku, počas ktorej pomáhal svojim
rodičom v rodinnej firme. Plánoval skúsiť šťastie znova o rok. Jeho o tri roky mladší brat Michael, končil štvrtý ročník na gymnáziu. Vždy bola radosť ich pozorovať. Boli nielen bratmi, no aj najlepšími kamarátmi. Jonathan bol pre Michaela veľkým vzorom takmer vo všetkom. V škole bol veľmi obľúbený, dosahoval v štúdiu výborné výsledky, rád športoval. K jedným z jeho najobľúbenejších športov patrilo zápasenie, do ktorého zasvätil aj svojho brata. V dome sa často ozýval ich smiech, keď sa naťahovali a pretláčali. S Natalie sme radi rozprávali o živote aj o tom – čomu sa popri práci venujem. O mojom vnímaní energií, diagnostikovaní zdravotných problémov a v neposlednom rade aj o komunikácii s dušami zomrelých. Keď bola náhodou doma, rada počúvala moje príbehy s druhou stranou. Väčšinu dňa však trávila vo firme. Bývala značne vyťažená jej vedením, nedokončenú prácu si nosila aj domov.
V jeden podvečer v priebehu očisťovania sa od negatívnych energií, vyladzovania a harmonizovania energetických centier, som dostala víziu. Po kurzoch liečenia energiou, ktoré som absolvovala v liečiacom inštitúte na Floride, som na sebe proces očisty vykonávala denne. Počas toho, mi vízie prichádzali často a nemali vždy len pozitívny obsah. No tá z daného večera bola veľmi silná. Mala som pocit, akoby som bola súčasťou udalostí, ktoré v nej práve prebiehali.
V zlomkoch sekundy sa mi pred očami premietalo video z autonehody. Zbadala som zrážku troch áut. V tej rýchlosti som nestihla detailne špecifikovať čo sa to deje. Vtom sa priamo na mňa rútilo akési biele auto. V snahe vyhnúť sa trom havarovaným vozidlám stratilo kontrolu nad riadením, prudko zmenilo smer jazdy a letelo priamo na mňa. Cítila som prudký náraz na prednej časti môjho tela. Vyrazilo mi to dych a zdalo sa mi, akoby zo mňa v tej chvíli moja duša
vyskočila. Začala som lapať po dychu, no cítila som, že umieram. Pokúšala som sa ešte raz nadýchnuť, no nešlo to… Prichádzal koniec. Vydesilo ma to. Okamžite som prerušila očistu a tým ukončila aj víziu. Ostala som na stoličke ako prikovaná. Vo vzduchu bolo cítiť blížiace sa nešťastie…
Nasledujúci deň, v takmer rovnakom čase som sa opäť stiahla do svojej izby, kvôli očiste a meditácii. Počiatočný strach zo včerajšieho šoku sa pomaly vytrácal. Túžila som dozvedieť sa viac detailov o tajomnej nehode. Len pár minút od začiatku, keď som sa rukami nachádzala práve v oblasti tretieho oka, sa vízia opäť spustila. Počas nej som sa ocitla v nemocnici, presnejšie v márnici. Na stole ležalo nehybné telo prikryté plachtou. Jedna časť zo mňa bola zvedavá kto tam leží, no tá druhá sa bála odhalenia pravdy. Čo ak ide o niekoho blízkeho? Unesiem to poznanie už teraz? V hlave mi naskakovalo množstvo otáznikov. Opatrne som poodkryla roh plachty a zazrela pramene plavých vlasov. V tom istom momente ma opäť premohli obavy. Pustila som plachtu, aby tajomstvo ostalo radšej neodhalené. Pred očami sa mi však zablysli iniciálky mena „R a K“. Moja myseľ okamžite spustila premietanie menného zoznamu ľudí, ktorých poznám. Kozmickou rýchlosťou som v ňom listovala a v duchu prosila, aby ten strašidelný Čierny Peter nepadol na nikoho z rodiny. Zhoda sa našťastie nepotvrdila, čo ma značne upokojilo. Nateraz som si mohla vydýchnuť. Naďalej som však prechádzala zoznamom priateľov a známych, ktorí by mohli pripadať v úvahu. Zastavila som sa pri jednom spolužiakovi zo strednej školy, ktorého začiatočné písmená mena a priezviska sedeli, no farba vlasov nie. Janko mal totiž tmavé vlasy a chlapec z vízie, naopak svetlé. Bola som v slepej uličke. Z premýšľania ma vyrušil vyzváňajúci tón prichádzajúceho hovoru. Volala neterka Ľubka zo Slovenska. Prerušila tým moje pátranie i opätovné obavy, či vízia predsa len nebola o niekom blízkom. Chvíľu sme sa rozprávali, no ani my dve sme nateraz záhadu nedokázali nevyriešiť. Debatu som ukončila slovami: „Čo sa má stať, sa stane a skôr, či neskôr sa dozvieme pravdu…“
Bola polovica februára, od poslednej vízie s autonehodou uplynuli dva týždne. Keďže sa odvtedy nič neudialo, uvoľnila som sa a prestala tomu viac venovať svoju pozornosť. Odkladala som riad v Nataliinej kuchyni a pozerala von oknom. Príroda na Floride vyzerala nádherne počas celého roka. Všetko bolo krásne rozkvitnuté. Výhodou zimy však bola nízka vlhkosť vzduchu, oveľa znesiteľnejšia ako v lete. Vtedy sa človek naopak cítil, ako po vstupe do horúcej parnej sauny. Ak nebol na pláži a neosviežoval sa v mori, vyhľadával radšej klimatizovaný, dobre vychladený priestor. Z môjho rozjímania ma vyrušil nepríjemný tlak na hrudi, ktorý postupne naberal na sile. Srdce sa mi ozývalo hlasnejšie i rýchlejším tempom. Začala mi tŕpnuť ľavá ruka. „Čo sa to deje?“ opýtala som sa samej seba. Občas som zabúdala, že sa ku mne ozýva druhá strana. Tých momentov bolo málo, no stačili na to, aby ma naľakali. Vtedy som naozaj uvažovala, čo sa so mnou deje. No hlas, ktorý sa ku mne ozval, ma rýchlo vyviedol z môjho omylu. „Nebojte sa. Vy ste v poriadku“. Súbežne s vypovedanou vetou nasmeroval moju pozornosť k fotografii na konferenčnom stolíku. Dovidela som na ňu aj z kuchyne. Na fotke bola Natalie ešte ako malé dievčatko, so svojími rodičmi a súrodencami. Môj pohľad pritiahol Nataliin otec, ktorý na mňa z fotografie upieral zamyslený pohľad. Chvíľu som fotku skúmala. Vtom som začula buchot vychádzajúci z Jonathanovej izby. „Asi už konečne vstal“, usúdila som a nevenovala viac pozornosť pohybu v jeho izbe. No v tom momente, akoby ma niečo ovalilo po hlave a so mnou sa začalo všetko točiť. Chytila som sa linky pevnejšie a snažila sa rozdýchať ten pocit. Hľadala som odpovede na moju náhlu zmenu stavu. Vedela som, že si Jonathan občas zapálil a neboli to len cigarety. Raz som pri upratovaní našla jeho kúpeľňu vysvietenú a na zemi sa na mňa usmievali tri črepníky s nejakými podozrivými rastlinkami. Na druhý deň tam už pravdaže neboli. Natalie kvôli nim urobila synovi riadny výstup. ֦ Tak asi to bude tými cigaretami a tým že som citlivá na energie. Musela som to zachytiť. ֞ Svoju náhlu zmenu stavu som sa pokúšala zdôvodniť si nejako logicky. Všetky moje snahy znova prerušil Nataliin mŕtvy otec, ktorý tam stále zotrvával. Držal si hlavu v dlaniach a celý čas ňou otáčal zľava doprava. „O čo ide? Čo mi chcete povedať? A prečo ste vlastne prišli?“ zasypala som ho otázkami. Zodvihol hlavu z dlaní a s povzdychom vyriekol: „Jonathan…“ Z tónu jeho hlasu, bolo cítiť veľkú obavu.
Nechápala som…„Čo je s Jonathanom? Prečo oňho máte obavy?“ neprestávala som sa ho pýtať. „Ide po nesprávnej ceste“, konečne odvetil Nataliin otec a ďalej ustarostene krútil hlavou. Keď však na moje ďalšie otázky neodpovedal, prestalo ma to baviť. Musela som z neho informácie ťahať ako z chlpatej deky. Nebol ktovie ako zhovorčivý. „Nemám predsa celý deň na to, aby som z Vás všetko páčila,“ skonštatovala som už podráždene a poslala ho preč. Bola som si istá, že sa
oňho bojí kvôli fajčeniu a ponocovaniu. Tým som vyvodila záver dôvodu jeho návštevy.
Jedného dňa, necelé tri týždne od tejto nezvyčajnej návštevy, sa Jonathan rozhodol ostať doma. Niečo z vnútra ma navádzalo porozprávať sa s ním. Nevídavala som ho často, pretože chodil rodičom pomáhať do firmy. Bol to veľmi milý chlapec, tolerantný, tichšej povahy a často ma pri upratovaní jeho izby zaujali citáty, ktoré si lepil na stenu. „Zaujímavá duša“, pomyslela som si, keď som ich čítala. V tej deň som sa k nemu prihovorila. Veľakrát predtým si Jonathan vypočul rozhovory o duchovne, ktoré som viedla s jeho mamkou. Posledné dva týždne, však okolo mňa prechádzal so sklonenou hlavou a očami uprenými do zeme. Zámerne sa vyhýbal môjmu pohľadu. Vtedy som ešte nerozumela, prečo. No v ten deň mi nedalo, podišla som ku stolu v kuchyni, kde práve raňajkoval, čítajúc pri tom niečo v telefóne. „Jonanthan, prepáč chcela by som sa ťa niečo opýtať. Môžem?“ Zodvihol na mňa svoje nádherné veľké modré oči a trocha prekvapene odpovedal: „Áno, pravdaže.“
„Mám potrebu sa ťa opýtať, či už vieš, akou cestou si sa rozhodol kráčať a čomu sa plánuješ ďalej venovať.“ Pozrel na mna prekvapene, takúto otázku určite nečakal. „Nie, neviem. Stále o tom premýšľam.“ V jeho hlase zaznela nerozhodnosť. „Pýtam sa ťa preto, lebo niečo zvnútra ma tlačí k tomuto rozhovoru. Zhora mi vravia, čo ti mám povedať. Si veľmi vyspelá duša s umeleckými sklonmi a máš talent na písanie.“ Pozrel na mňa ešte viac udivene. Akoby som odhalila čo práve jedol bez toho, aby som ho pritom videla. „Venuj sa tomu, máš to v sebe“, pokračovala som. „No zároveň som počula od tvojej mamky, že by si chcel študovať medicínu. Ak môžeš, orientuj sa na deti, možno odbor pediatria. Neviem ti teraz povedať prečo, no vidím okolo teba veľmi veľa detí…“ Po vypovedaní poslednej vety som stíchla. V jeho očiach sa zrazu objavili iskričky, ako keď priložíte polienka do uhasínajúceho ohňa a s natešeným hlasom mi odpovedal: „Dobre, ďakujem za odkaz, pouvažujem nad tým.“ Usmiala som sa a odišla do vedľajšej izby dokončiť svoju prácu.
Bol piatok, štvrtý marec. Ako poslednú pracovnú aktivitu pred voľným víkendom som zvolila žehlenie. Žehliacu dosku som postavila na chodbu a pustila si v telefóne tichú hudbu, aby sa mi lepšie pracovalo. Zrazu sa v chodbe vynorila postava Jonathana s veľkým čiernym vakom, preveseným cez rameno. Zvykol ho so sebou brávať, keď chodil do posilovne. Priblížil sa ku mne a ja som mala opäť pocit, akoby ma niekto udrel po hlave. Nezmohla som sa na normálnu súvislú vetu po anglicky. Kým sa Jonathan obúval, rýchlo som sa spamätala. Rozlúčila som sa s ním a zapriala mu pekný víkend. Nechápala som, čo sa to deje. Obzrela som sa za ním ako za sebou zatváral dvere. V tú chvíľu sa ma zmocnil akýsi zvláštne smutný pocit. O pár minút som mala končiť. V myšlienkach mi nabiehali predstavy a plány, na prežitie krásneho víkendu s mojimi drahými doma. Neznámy pocit smútku som rýchlo zahnala do kúta. Cestou domov sa však ten pocit znova vrátil. Vošla som do domu, pozdravila sa s manželom a deťmi a zamierila do kuchyne. V tichosti som vykladala nákup z tašiek. Z výrazu mojej tváre i niekoľkých ťažkých vzdychov si manžel všimol, že sa so mnou niečo deje. „Prepáč Rudy, neviem o čo ide, no cítim sa veľmi zvláštne. Striedajú sa u mňa pocity úzkosti, strachu, paniky a veľkého smútku. Možno som na seba stiahla niečo z obchodu.“ vysvetľovala som manželovi. Stávalo sa, že sa v obchode na mňa občas natiahla aj nejaká zblúdená duša, ktorá potrebovala pomoc. Tentoraz to však bolo iné. „Idem sa očistiť a na chvíľu si ľahnúť.“ ospravedlnila som sa za svoje čudné správanie a zamierila k spálni. Vošla som dnu, zapálila sviečky a a začala sa modliť. Celé popoludnie i večer sa môj stav nemenil. Keď to pretrvávalo do ďalšieho dňa, vybrala som sa do posilňovne, snažiac sa ten sťahujúci stav zmeniť. Po pár hodinách to konečne povolilo. Pohodový víkend s rodinkou mohol začať.
Bol pondelok ráno, prichádzala som autom na príjazdovú cestu k Nataliinmu domu. Zvyčajne o tomto čase u nich v dome už nikto nebol. Odchádzali do práce ešte pred mojím príchodom. Dnes tam, okrem ich áut, stálo aj auto Jonathanovho najlepšieho kamaráta Christofera. Vošla som do domu, vyzula sa a pomaly kráčala do kuchyne. V dome bolo nezvyčajne ticho. Natalie sedela za stolom v obývačke a niečo písala. Z Jonathanovej izby vyšiel Christofer. Vo vedľajšej izbe som zazrela aj Michaela. Podišla som k Natalie a prerušila ju v písaní. „Dobré ráno, Natalie,“ pozdravila som. „Ak ma tu dnes nepotrebuješ, pretože riešite nejaké rodinné záležitosti, nemám problém prísť až zajtra.“ Natalie prestala písať. Nezvyčajne pomalým pohybom položila pero na stôl a tichým hlasom povedala: „Ostaň, budeme ťa potrebovať. Celý týždeň bude do domu prichádzať veľa ľudí. Jonathan v sobotu ráno zomrel pri autonehode.“ Tá správa ma šokovala. Nohy sa mi podlomili a zviezla som sa na stoličku. „Natalie, možno moja otázka bude znieť čudne, no chcem sa ťa opýtať na tvojho otca. Bol tvoj otec počas života tichšej, málo zhovorčivej povahy?“ Pozrela na mňa prekvapeným pohľadom a prikývla. „A zomrel tvoj otec na infarkt?“ pri tejto otázke sa mi srdce rozbúchalo ako zvon. „Áno, môj otec zomrel na infarkt,“ pozrela na mňa ešte viac udivene, čakajúc vysvetlenie, ktoré by dávalo zmysel mojim otázkam. Nerozumela, odkiaľ to môžem vedieť. Z očí mi vyhŕkli slzy a roztraseným hlasom som zvolala: „Ja som to tušila, no nechcela som tomu veriť. Cítila som, že sa niečo stane. Tvoj otec ma asi pred tromi týždňami prišiel varovať. No ja som ho nechcela počúvať. Nebrala som vážne to, čo sa mi snažil naznačiť.“ S boleťou v tvári na mňa ticho
pozerala. „Mrzí ma to. Veľmi ma to mrzí. Možno som mala niečo urobiť“, pokračovala som v ospravedlňovaní… „Nič si nevyčítaj, nie je to tvoja chyba“ prerušila moje výčitky tichým hlasom, z ktorého bolo cítiť únavu. Opísala mi priebeh nehody, ktorý si prečítala z policajnej správy. Prvé auto stratilo na diaľnici kontrolu, narazilo do stredného rozdeľovacieho múra, deliaceho od seba oba smery a zablokovalo tak dva ľavé pruhy. Ďalšie dve autá, ktoré sa mu nestačili vyhnúť, doňho narazili. Jedno z tých áut patrilo Jonathanovi. Nikomu sa však nič nestalo. Všetci cestujúci z áut vystúpili a čakali na bezpečnostnom chodníku na príchod polície. Vtom sa k nim nekontrolovateľnou rýchlosťou rútilo štvrté auto. Šofér potužený alkoholom a omamnými látkami, si nestihol včas všimnúť zablokovanú cestu. V poslednej chvíli, v snahe zabrániť zrážke so stojacimi vozidlami, prudko strhol volant doľava a nabral tak všetkých piatich ľudí, ktorí stáli na bezpečnostnom chodníku. Štyria z nich, boli na mieste mŕtvi. Medzi nimi bol aj Jonathan. Piaty účastník nehody, pár dní nato, v nemocnici zraneniam podľahol. Auto, ktoré ich usmrtilo, bolo bielej farby – ako z mojej vízie. Vtedy mi všetko docvaklo. Moje dve vízie: z miesta nehody, z pitevne i svetlé vlasy, ktoré som zahliadla pod plachtou… Presne takéto vlasy mal Jonathan. Aj iniciálky mena „R. K.“ patrili jemu. Ukázali mi len jeho stredné meno, ktoré bolo Roland, čo ma v pátraní poplietlo. No asi to tak malo byť. Nemala som to dopredu vedieť. Čo by som urobila? Postupne som si začala uvedomovať aj pôvod stavu oťapenosti, ktorý som posledné dva týždne v jeho prítomnosti pociťovala.
Druhú stranu vnímam energeticko-telepaticky. Mŕtvych a odkazy od nich vidím vnútorným zrakom. Keď mi chcú niečo ukázať, odvolávajú ma na čísla, symboly, či obrazce. Až vtedy som si so zdesením uvedomila, že som pri ňom posledné dni cítila anjela smrti. Jeho prítomnosť ma zakaždým zmiatla a oťapila. Začala som cítiť pocit viny. Mala som niečo urobiť, keď sa ku mne prihovárala druhá strana a pokúšala sa ma varovať? Mohla som jeho smrti nejakým spôsobom zabrániť? Tieto otázky ma trápili a ťažili niekoľko nasledujúcich mesiacov…
(pozn.: mená osôb sú kvôli zachovaniu súkromia zámerne pozmenené)
Zdroj cover photo: pinterest.com
Slovak 
English